Predajná cena: 5,61 € (169,01 Sk) Kniha je v dotlači.
Anton Kret, Milka Zimková
No a to alebo Sama so všetými
Anotácia
Anton Kret, Milka Zimková – No a to! alebo Sama so všetkými
Kniha rozhovorov a provokácií Obdivovateľa – známeho dramaturga a vysokoškolského pedagóga – Antona Kreta s Milkou Zimkovou o Milke Zimkovej, o umelkyni, ktorá sa preslávila najmä svojimi dvoma filmami, svojím Divadlom jedného herca, ale i činnosťou v pražskej Viole. Literárne orientovaní pozorovatelia vedia aj o jej niekoľkých knižkách, z ktorých najmä tá o koňoch na betóne sa pred rokmi stala bestsellerom. V najnovšej knihe bohato ilustrovanej fotografiami naviac odhaľuje zákulisie profesionálneho života, no prezrádza i čo-to zo súkromia...
viaz., 120 str., 12 x 20 cm, MOC: 169 Sk


Recenzie
Literárny Tyždenník rok 2003
, 08.04.2004
Sama za seba pred všetkými
Anton Kret, Milka Zimková
No a To! (alebo sama so všetkými)
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2003
No a to je knižka kaleidoskop. Život spisovateľky-herečky Milky Zimkovej poznávame prostredníctvom spomienok, fotografií, úryvkov z poviedok, recenzií, bonmotov a popevkov. Ústrednú os tvorí dialogizované, do deviatich vstupov rozdelené dvojrozprávanie Antona Kreta Milky Zimkovej. Dve línie textu nie sú, akoby sa pri spolupráci kritika teoretika so živelnou umelkyňou dalo čakať, svojou atmosférou protikladne. Autori totiž knižku poňali tak trocha ako divadelné predstavenie – a tak s chuťou hrajú všemožné roly. Milka Zimková strieda polohy jemnej nostalgie a sentimentu, strohej faktografie, anekdotických miniepizód a živelných výlevov, s vážne ladenými úvahami (s.50-51 Či aj vám sa žiada dokázať, že ak sa náš život skladá z reálnej, reálne pociťovanej a prežívanej línie a z línie fantastickej, nadreálnej, bez ktorej niet komplexného bytia, a že ak sa aj ja v niektorých samovravách i monodrámach mocujem s oboma životnými polohami, máte aj vy právo vstupovať mi do svedomia týmto spôsobom?), Anton Kret zasa do analýz vsúva beletrizované eseje, živelný štýžl ktorých sa miestami blíži výrazivu Zimkovej poviedok s jej typickou otvoenosťou aj ( a najmä) pri chúlostivých témach (hoci zmienená otvorenosť už vo svetle textov uplynulého desaťročia dávno stratila príchuť provokácie)
V kine človek vidí krásneho, ale nesmelého Sergeja, ako sa mu potichu zalieča prekrásna Nataška a zvádza ho do kolchozného stohu (Milka je ročník 1951, takže jej detských rokoch prevládala v kinách sovietska proveniencia), alebo aj ten Jánošík, aj Robin Hood aj všelijakí Rómeovia snívajú o peknučkých Júliách, a podaktoré z dievčat už predsa chlapci z triedy (a keby len z vlastnej triedy!) popoťahovali za vrkoč ako žúžoľ, čím zjavne dávali najavo, že ich ženské pokolenie zaujíma, priťahuje, vábi, ba dalo by sa prezradiť aj to, čo ktorási počula na toalete na autobusovej stanici, kde priečka medzi pánskym a dámskym klozetom nedočahovala až k povale, a tam si dvaja junčekovia o nej čosi... pýrila sa až po korienky vlasov, a keď sa cestou domov opýtala spolužiačky, čo že by to malo v skutočnosti znamenať, tá sa začala smiať, ba čo smiať, chichúňať, až sa celý autobus pozeral iba na tie dve roztopašné sojky.

Aj pre Kretov, aj pre Zimkovej text je charakteristická dialogickosť – zátvorky, otázky, pomlčky, skoky z témy na tému, obľúbené dialektizmy, navodzujú atmosféru neukončenosti, ktorá však nepramení neistoty či zmätku, ale z pocitu prekypujúceho bohatstva dojmov. V knižke sa zľahka dotkneme budovateľského nadšenia rokov päťdesiatych, cvalom preletíme cez eufóriu nasledujúceho desaťročia do kalných vôd normalizácie – historické pozadie je však vždy pozadím, spakruky načrtnutou kulisou, v ktorej hráš hru svojho života presadzuješ sa prostredníctvom svojich schopností, len na tebe záleží či uspeješ, pretože doba a jej okolnosti sú len mŕtvou štafážou pokiaľ do nich nevstúpiš správnym spôsobom.
Zimková ani Kret sa neodvolávajú, nevysvetľujú, nevyhovárajú. Príbeh dievčaťa, ktoré chcelo hrať – a keď ju nechceli, začala hrať divadlo jednej osoby, je príbehom, ktorý by sa mohol odohrať v hociktorej dobe na hocijakom mieste – nie však s hocijakým človekom. Kniha ako dokument poskladaný z množstva konkrétnych detailov spomienky (zážitky zo zájazdov v ZSSR, účinkovanie v trnavskom divadle a.pod) či z teoretickejšie ladených pasáží (analýza Zimkovej monodrám, porovnanie filmu Pásla kone na betóne a jeho pokračovania, obsiahla recenzia dr.Vladimíra Justla) sa prelína s knihou ako osobnou výpoveďou, vášnivou spoveďou – a neposlednom rade i vyzývavou, aj keď možno trocha oneskorenou odpoveďou. No a čo sa nazývala druhá zbierka Zimkovej poviedok, vydaná roku 1985 a kritikou, po úspechu debutu Pásla kone na betóne (1980) prijatá odmietavo, No a to znie odpoveď v titule tejto knižky. Živel subjektívneho, miestami až provokatívne (áno, ešte a dnes) sebaodhaľujúceho preniká celým textom. Vidíme množstvo fotografií zo ,,súkromného albumu“ umelkyne, mená väčšiny ostatných osôb, ktoré sa mihnú v texte sú stlačené do iniciálok. O sebe čo najviac, o iných čo najmenej. Ani najmenší náznak presunutia zodpovednosti mimo seba. Sama so všetkými hrá umelkyňa v tejto knižke monodrámu svojho života.
Miloš Ferko
Poslať recenziu
Meno: *
Text recenzie: *
Kontakt: *
Konverzny kurz: 30,1260 Sk / €