Predajná cena: 6,94 € (209,07 Sk)
Mária Bátorova
Biele Steny
Anotácia
Mária Bátorová – Biele steny

Zbierka poviedok a poézie známej slovenskej prozaičky, poetky a literárnej vedkyne je filozofickým ponorom do reálnych životných situácií súčasníka s presným umelecky výstižným a vyváženým pomerom tvrdej životnej skutočnosti a sna. Jej tvorba je preložená do nemčiny, ruštiny, litovčiny, poľštiny, angličtiny a japončiny. Ako literárna vedkyňa sa venuje obdobiu slovenskej literárnej moderny, ktorú ako germanistka svojím komparatívnym výskumom systematicky včleňuje do európskej literárnej moderny.
viaz., 224 str., 12 x 20 cm, MOC: 209 Sk

Recenzie
, 01.06.2004
Príliš premýšľavé príbehy
Mária Bátorová
Biele steny
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2003
Dívate sa na biele steny. A v spleti prasklín uzriete jemné príbehy o nás, nie presilu akcie, ale dojem, úvahu, pokojný rozhovor, letmý dotyk alebo ponor dovnútra., miestami sa vznášate na vlnách poetickej predstavy, miestami cítite možno trocha otupný, no otupne milý závan ženskej starostlivosti, nehy a poúčania (Virtuálna realita úplnosti). Možno nie práve v tejto chvíli, no sú okamihy, keď túžite práve po tomto ako po útočisku v prostredí, ktoré je viac modelové než reálne, aj keď sa ono vonkajškových znakov reality nevzdáva, naopak zdôrazňuje ich. Mihnú sa tu postavy bezdomovcov či letmo vyrozprávané osudy vysťahovalcov, študentiek a vedcov, obvykle zakotvené v konkrétnom prostredí (zákutia Bratislavy, knižnica v Kolíne nad Rýnom).
Zreteľnosť priestorových kontúr, fungujúcich ako javisko pre striedajúce sa monológy postáv, do značnej miery podväzuje dynamickosť Bátorovej próz. Postavy sa buď nehýbu, o pohybe a zmenách referujúc v dlhých –monológoch-spovediach, alebo je o nich referované z hľadiska stojaceho, prizerajúceho sa, viacmenej (aj napriek a popri obligátnej dávke súcitu) nezúčastneného rozprávačského alter ega autorky. Teda spoveď a momentka ako vypäté zdôraznenie protikladného uchopenia zvonka a zvnútra. Žánre statické, lebo neepicky nedialogické, väčšmi reflexívno - pocitové než príbehové.
Bátorová sa sústreďuje na osudy odstrčených, vykoľajených, zmätených, kombinujúc pri ich zobrazovaní postupy eseje a lyrickej básne, žánrov, ktoré sú jej naturelu bytostne blízke (napokon, aj v tejto knižke premyslene kombinuje poéziu s prózou). Dotyk eseje s básňou ako stelesnenia úvahy a pocitu je však vo viacerých prózach (Virtuálna realita úplnosti, Zvony v kameni, Labuť a on) uskutočňovaný na úkor ,,kváziepického rámca“, do ktorého je autorkou vtesnávaný. Plynulosť rozprávačke vyrozprávaných či ňou odsledovaných osudopríbehov je narúšaná predimenzovanou reflexívnou zložkou, pôsobiacou ako komentár navyše (takže postavy v stave vrcholného citového rozrušenia rozprávajú ako v prednáškovej sieni ponúkajú nám myšlienky bezpochyby zaujímavé a podnetné, nemáme však pocit, že by sme ich chceli počúvať tu a teraz) - alebo, obrátiac uhol pohľadu, ,,prečnievajú“ postavy, slúžiace ako ozvena reflexívneho monológu, vyznania, spovede, takže celok vyznieva ako štylisticky vybrúsený, s citom pre slovo i obraz podaný model, vnútri ktorého však postavy nedostanú priestor žiť a ukázať, že sú naozaj hodny tohto označenia. Motivácia konania je im vnucovaná zvonka, a preto ono pôsobí nevieryhodne - práve tam, kde by sa viera žiadala. Samovražedné gesto Rasťa (poviedka Zvony v kameni), zdôvodnené ???politickými pomermi na Slovensku na prelome dvoch režimov??? namiesto súcitu či údesu vyvolá nanajvýš pobavený či zmätený úškrn., áno, možno je miera vrodenonadobudnutého literárnokritického cynizmu priveľká., heslovité úvahy a komentáre o národe, jazyku a poslancoch v zmienenej poviedke však vonkoncom nevykryjú deficit pri zobrazení vnútra postavy. Nuž a plakať nad zvonka snímanou figúrkou, trhane gestikulujúcou pri všetkých spoločenských otrasoch je zbytočné, trápne a smiešne.
Zmienený nesúlad sa autorke darí preklenúť v kratších útvaroch, koncipovaných ako momentky s dôrazom na atmosféru (text pod názvom Ruže na súmraku napr. sugestívne načrtáva pocity Taliana počas neskorej jesene v v Nórsku, prózičky Modelka, Poľovník a.i), tj. v textoch, kde bezprostredný obraz a záznam prevládajú nad reflexiou, respektíve, krátkosť rozlohy textu neponechala pre ňu miesto. Silnejším epickým nábojom a plastickejším uchopením postavy sa z knižky vymyká poviedka Fany a Lusk, načrtávajúca osudy nemého dievčaťa a jeho priateľstva so psom.
Dívate sa na biele steny. A v spleti prasklín uzriete jemné príbehy o nás, nie presilu akcie, ale dojem, úvahu, pokojný rozhovor, letmý dotyk alebo ponor dovnútra., miestami sa vznášate na vlnách poetickej predstavy, miestami cítite možno trocha otupný, no otupne milý závan ženskej starostlivosti, nehy a poúčania. Možno nie práve v tejto chvíli, no sú okamihy, keď túžite práve po tomto ako po útočisku. Napokon, lyrika a reflexia sú nadčasové.
Miloš Ferko .
, 11.06.2004
(Mária Bátorová: Biele steny, Vydavateľstvo SSS, Bratislava 2003)
Priznám sa, pre poviedky som mala vždy slabosť. Mám rada ich formu, ktorá im umožňuje vyrozprávať samostatný ucelený príbeh, zbytočne nerozvetvovaný do vysvetľujúcich alebo zavádzajúcich odbočiek románového štýlu, aké v poviedke nemajú čo robiť. Mám rada aj ich zbytočne nekomplikovaný štýl a vyhranené postavy. Bohužiaľ, v súčasnej poviedkovej tvorbe - a sledujem ju pomerne dôsledne - nie všetko uspokojí moje chúťky fajnšmekra. Okrem tvorby spisovateľov s rokmi overeným štýlom, ktorý priaznivca určite poteší, no nie vždy prekvapí, ostáva ešte množstvo poviedok od menej známych autorov, ktoré môžu byť prekvapením, no, žiaľ, nie vždy potešením. Jedna z kníh, ktorá pre mňa spĺňa obe kategórie, je zbierka Márie Bátorovej Biele steny.
Zbierka ma príjemne prekvapila svojou kvalitou nielen po obsahovej, ale i po formálnej stránke. Jednoduchý, nenásilný rozprávačský štýl, primeraná dĺžka, bohatý jazyk, ale aj výber tém a presvedčivé postavy sú kvalitným stavebným materiálom pre Bátorovej príbehy. Rozprávanie plynie hladko, prirodzene, príbeh sa nám v jednoduchých, čistých líniách zvoľna odvíja pred očami a my sa čoraz hlbšie ponárame do sveta Bátorovej postáv, do sveta autorky, možno i do sveta nás samých. Prostota, úprimnosť a (o)pravdivosť autorkinej výpovede necháva naplno vyznieť základné témy - témy lásky k rodine, lásky k mužovi, lásky a najmä súcitu s ľuďmi, ale i témy vyrovnávania sa s plynutím času a so zmenami, ktoré prináša, komplikovaných vzťahov medzi mužom a ženou, vyrovnania sa so sebou samým. Sú to témy hlboko osobné a hlboko preciťované, no autorka ich podáva bez akejkoľvek melodramatickosti či pátosu. Sú to príbehy v čistej forme. Cítiť z nich pohľad zrelej ženy, ktorá vie, že láska má rôzne podoby a nie všetky sú práve príjemné; je to však pohľad ženy, ktorá si je tejto skutočnosti vedomá, dokáže ju akceptovať a pozná jej klady i zápory. Pevným bodom v Bátorovej svete a zároveň prvým tematickým celkom je láska k deťom, mužovi, rodičom, teda rodinné zázemie. Jej postavy pôsobia ako schopné, samostatné a silné (miestami možno až prisilné) bytosti, no zraniteľné sú práve v citovej rovine, v rovine lásky k blízkym, tak ako protagonistka poviedky Žena-slnko (... Cudzí ju považovali za chladnú a vypočítavú, vlastní vedeli, koľko jej trvalo, kým sa spamätala z nepríjemností, chorôb detí, najmä ich náhlych úrazov... str. 10). V tejto poviedke (ako aj v niekoľkých ďalších) je prítomný aj motív opustenosti, smútku z toho, že deti sa postavili na vlastné nohy, pocit náhlej prázdnoty a opustenosti, neschopnosti naučiť sa žiť sama pre seba. Láska k rodičom a pocit bolesti z ich straty sa odráža v poviedkach Jarné trilky a Modelka, téma súcitu s ľuďmi, u Bátorovej (možno?) trochu štylizovane zastúpenými žobrákmi, je spracovaná v poviedkach Bedári a Labuť a on. Akýmsi prepojením medzi poslednými dvomi témami je poviedka Oči nestarnú, mami, kde upúta motív odlúčenia matky (neskoršej bezdomovkyne) a dcéry, poňatý v trochu neobvyklej, až metaforickej rovine.
Druhým tematickým celkom je zložitý vzťah medzi mužom a ženou a jeho rôzne podoby. Okrem skutočnej, úprimnej lásky tu zohráva úlohu aj motív nevyužitých príležitostí, neschopnosti alebo nemožnosti nadviazať plnohodnotný vzťah, motív „tretieho“, neschopnosť povedať to, čo človek cíti, práve tomu, na kom mu záleží, dezilúzie po rokoch - v podstate všetko klasické prvky. Autorka však podáva príbehy vzácne nestranne, nesnaží sa z problémov vo vzťahu obviňovať jedného či druhého partnera (aj keď príležitosti by sa na to našli), nesnaží sa čitateľovi nanútiť svoju predstavu vinníka. Naopak, v poviedke Ohňostroj na konci leta nám ponúka úplne odlišný uhol pohľadu na ženu, ktorá by za normálnych okolností mohla byť obvinená z rozbíjania manželstva. Z neho vidíme, že i táto žena je vlastne obeťou. Na začiatku poviedky sa aj hovorí: ... „Vždy máme pohľad zastretý. Z tej či onej strany, isté je, že nevidíme nikdy presne.“ (str. 110) Tejto myšlienky sa autorka zrejme držala aj pri celkovom hodnotení partnerských vzťahov vo svojej zbierke, z čoho pramení už spomínaná neobvyklá objektivita. Bátorová sa nikde nesnaží moralizovať, nesnaží sa ani riešiť problémy. Jednoducho nám rozpráva svoje príbehy. Ostatné ponecháva na čitateľa.
Bátorovej príbehy nie sú príbehmi klasickými. Dej v nich nie je vždy ohraničený a uzavretý. Príbeh niekedy odhalí len povestnú špičku ľadovca a jeho zvyšok si môžeme len predstaviť. Vďaka kvalite a presvedčivosti príbehov to nie je vôbec ťažké. No Bátorová vo svojej knihe ponúka i ďalšiu zvláštnu pomôcku. Sú ňou poetické texty, zakomponované do zbierky. Za každou poviedkou nasleduje niekoľko básní, nadväzujúcich na jej tému a zachytávajúcich jej náladu. Sú písané s rovnakou úprimnosťou a jednoduchosťou (rozumej nevyumelkovanosťou) ako poviedky. Táto kompozícia bola veľmi šťastným ťahom, pretože dáva vyznieť poetike príbehov a umocňuje dojem, niekedy i prehlbuje porozumenie zmyslu. Tak je to napríklad pri poviedke Oči nestarnú, mami, za ktorou nasleduje báseň Tvoje vrásky/ na moje líce/ Tvoja ťarcha/ na moju dušu/ Aspoň spolovice/ Tvoj žiaľ/ na moje srdce/ Ó matka (str. 99) či po poviedke Neskoro báseň Potrebujem/ Ľudí/ Nie tesne/ Okrem jedného/ Tam celkom natesno/ Kožu do kože/ Vtrieť/ Natesno a voľne/ Štyri ruky v spánku zložené/ Ako v štvorramennej modlitbe/ Môže byť niečo také rúhanie? (str. 144) (prvý riadok básne je u Bátorovej zároveň nadpisom) Básne vlastne tvoria s poviedkou jeden celok, čo prekvapivo silno pôsobí.
Osobitnou kategóriou je poviedka Zvony v kameni, prvá porevolučná poviedka na tému revolúcie. Na vzťahu dvoch mužov zobrazuje konflikt medzi zatrpknutým skepticizmom staršej generácie a idealistickým nadšením porevolučnej mládeže. Ani tu však Bátorová nestraní jednému či druhému; na konci poviedky sa úlohy zamieňajú a konečný verdikt je opäť na čitateľovi.
Vyzneniu Bátorovej tvorby výrazne napomáha aj jazyk. Ten je podobný ako jej tvorba: zrozumiteľný, jasný, s bohatou slovnou zásobou. Autorke sa darí s pozoruhodnou precíznosťou vyjadriť svoje myšlienky a rozprávať príbeh bez zbytočného slovného balastu, no bez rizika neporozumenia nedopovedaného. Poetickosť textov nám pritom umožňuje vidieť príbeh takmer pred očami.
O knihe Márie Bátorovej by sa dalo napísať ešte mnoho. Ja to však neurobím. Čas, ktorý ste takto usporili, môžete pokojne venovať praktickému zisťovaniu toho, čo to mohlo byť. Nebudete sklamaní. Zbierka Biele steny je dielom skúsenej autorky, zručne narábajúcej so slovom; autorky, ktorá nám má čo povedať a vie, ako to povedať.
Bronislava Markušová
Poslať recenziu
Meno: *
Text recenzie: *
Kontakt: *
Konverzny kurz: 30,1260 Sk / €