Predajná cena: 0,66 € (19,88 Sk)
Boris Brendza
Mesačné hodiny
Anotácia
"...príroda tu svieti svojím vlastným tlmeným svetlom. Prinavracia sa k poriadku, k tajomstvu, k tej najmiernejšej časomiere vecí. Praveké pradeno slov zostáva nedopovedané, ale iba natoľko, ako ticho zostáva tak často prepočuté, nevyslyšané. Nik sa nestŕha zo sna, nebuntoší, nevstáva strapatý z postele. Nik len tak z roztopaše nezostreľuje z oblohy mesiac. To, čo sa tu odohráva, je ponocovanie, ale iné, viac-menej povznesené, i keď viac je už medzitým menej ako kedysi..."Ján Litvák
Recenzie
, 11.06.2004
Boris Brendza:
Mesačné hodiny
(Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2002)

až do neprirodzenia

Vydavateľstvo Spolku slovenkých spisovateľov evidentne na knižkách poézie nešetrne šetrí. Ako je to možné, že na zbierke MESAČNÉ HODINY (rok vydania 2002) je napísané, že ,,vyšlo s finančným príspevkom Ministerstva kultúry SR", keď namiesto solídnej knihy máte pred sebou rozpadnutý zošitok, biednu brožúrku, ktorú si najprv musíte ako-tak poskladať (podľa strán), aby ste si ju mohli prečítať.
No s prečítaním sa zrejme už vopred nepočíta... Taká je totiž situácia našej pôvodnej literatúry, ktorej hrudy sa nezmyselne kopia na akomsi pomyselnom hrobe, pribúda "žičlivosti", je ich stále viac a viac, a pritom, nič nevraviac, sa len čaká, kedy sa to všetko prepadne - od hanby celej nehanebnej spoločnosti - do nezábudkového zabudnutia.
Kedysi takéto zošitky novej tvorby vydávala Smena, mám pred sebou Oľgu Feldekovú - Sťahovanie na mieste - za sedem korún. Bohvie, koľko si za tieto kvázimoderné paknižky účtujú dnešní kníhkupci.
Ale k autorovi, šéfovi Dotykov, ktorý mi svoj opus venoval "srdečne a s radosťou". Márne hľadám vo svojich básnických "obtajlunkoch", poličkách autorov debut Obrazce, 2000. Zrejme sme ho spolu zapili, až napokon stratili. Pravdu povediac, knižka sa mi nepozdávala, ani celé Brendzovo básnivé úsilie, po silnej generácii "barbarov" mal málokto, nik, šancu. Pocítil to aj Brendzov predchodca v šéfovaní Dotykov, Maroš Bančej, ktorý sa písať naučil až počas práce s textami iných, až napokon našiel svoje práve miesto v sexepílnom prebúdzaní v rádiu... Zodpovedný redaktor a žičlivý záložkár Janko Litvák - ako je už jeho železnou košeľou - píše o všetkom možnom, "príroda mu svieti vlastným svetlom", len nie autorovi. Tak sme prinútení lačne hľadať v texte zdrapy autentického myslenia a preciťovania sveta. Poklona vŕbe, prečo nie? Prirovnania a metafory hodné Baláka (v dobrom slova zmysle) sú prekvapujúce. No prisámvačku, niektorým genialitkám som nerozumel: "Kasmír (?) oknom dokorán/ Mäknutím hravou plátnopaletou/Kasmír poludníkom skosený" Takisto si neviem predstaviť "peniacu púšť" alebo čo je to "veterniť" Kasmír - "nebotrik"? Prosím. Ná-mesačné hodiny? Čo kreovalo autorov štýl? Úzkosť z banality, milovanie anonymity, snaha ostro sa vymaniť z dusného davu dnešných pabásnikov? Slovensku panuje odveká a zase taká aktuálna krikľavá bieda, núdza, teda aj nevraživosť. Brat nepozná brata, básnik básnika. Táto zbierka, to sú milé, skeptické fragmenty, lebo povedať niečo "na plnú hubu" sa dnes nepatrí.
Kľúč k tejto zbierke: mladý autor (1979) šamansky rétorí, "volá sa besnie: kde ste, /kde ste? ľudia? Stal sa nečakaný zázrak: nie básnik ovláda remeslo, ale remeslo ovláda jeho. Elegantný štýl je tu ťažký kaftan, ktorý zakrýva prízrak, samotného, medzi šarmantnôstky zašitého autora. Lebo au! Predsa tak bolí...
V každom prípade: Brendzova zbierka je milým prekvapením, vzbudzuje nádej: "Myseľ je vlastný kríž /ktorý keď spoznáš/ už sa ho nezbavíš". Zárodky skvelých možností. Nápady. Stíšenosť až do pokory. Po barbaroch vytúžený pokoj, štúdie milých drobností a prírodností, až do neprirodzenia.

Štefan Moravčík


STROHÉ BOLESTI

Po prvej básnickej knihe Obrazce (VSSS Bratislava, 2000) sa minulý rok predstavil mladý básnik Boris Brendza (1979) druhou básnickou publikáciou, ktorú nazval Mesačné hodiny.
Vo zvláštnom, netradičnom, originálnom grafickom – takmer šalátovom – spracovaní sa krčia sugestívne, farebnými metaforami „vyštrajchované“ verše, signalizujúce istý posun v poetike autora, ktorého tvorbu možno v časopisoch zaregistrovať skôr náhodou ako spravidla. Naposledy – ak sa dobre pamätám – čítal som predzvesť toho, čo malo nasledovať v blížiacej sa knihe, paradoxne v časopise – v Slovenských Pohľadoch – a priznám sa, že verše ma prekvapili. Po Obrazcoch som akosi podvedome očakával možno pretrvávajúcu vlažnú výpoveď a hádam aj čosi menej...
Brendza (našťastie) nenaplnil moje chmúrne čitateľské očakávania. V žiadnom ohľade sa neprejavil ako pozér, lacný veršikár či perohryz-šašo. Básne z novej knihy Mesačné hodiny sú – na mňa tak pôsobili – prežité, dužinaté a bolia viac, než možno na prvý „počit“ ucítiť.
Básnik je sám sebou, sám v sebe – to hádam najväčšmi zo všetkého. Hrá svoje tajné hry a v magične okamihu preniká nebadane do siete sivého sveta, aby napokon zistil, že agnosticizmus súradníc jeho dnešného života má pramálo spoločné s matériou či pachtením sa za nezmyslami, ktoré sa maskujú do veľkých (prázdnych, jalových) gest:
„kočovníci do vypriahnutých planín/ / iba s pocitom/ že všetko/ je zjav// kočovníci/ varujú túžbou/ spití melanchóliou/ snažia sa pochopiť// kočovníci do vypriahnutých planín/ iba s pocitom/ že všetko/ /je zjav“ (str.13).
Rozhodujúca je poézia, slovo a... bolesť. Básnikova bolesť, ktorá obsiahne aj tú našu – moju tiež. Brendza prišiel v mesačných sandáloch, tak trocha rimbaudovsky naboso, ale štýlovo a s gráciou. Fakt...
„včelia matka/ kráľovná s mačacou hlavou/ kto ti predstaví deň?// kúsky peľu/ vtláčaš späť do kvetov/ pletieš pavučinu/ ktorou nepreletíš// matka zabudnutých detí/ si prítomná v ich modlitbách/ krvou vyprosená láska/ plachtíš/ zabodnutá medzi papradie// spomaľ matka/ krídla ti starnú“ (str.9)
Aj keď mi listy z knihy uleteli, nemyslím si, že by to bol veľký úlet...

Marián Grupač


Hra na motto alebo mották



... a hodváb je kožou
a šaty sú pohyblivé piesky
v ktorých sú brány
vesmírne meravé....


Priznávam, bol som krstným páchateľom tejto zbierky, spolu s Jankom Litvákom. A prečo by som nebol? Ako alkoholik, narkoman, pedofil, patriot a občasný vegetarián mám na to právo. A ešte som zabudol dodať, že celú slovenskú poéziu vnímam ako puncovaný komerčák len cez prizmu hmotných statkov. Pre menej chápavých dementov – všetko robím len pre prachy, aby bolo jasné!

Napríklad taký Boris Brendza. On ešte nepotrebuje klesnúť tak hlboko. Ani v poézii nie. Zatiaľ nasáva. Pozor! Okrem iného aj poéziu! Od polôh hľadania „tvaru básne“ (pekne sa čítajú podobné vtákopyskoviny, však?) prešiel k hutnejšiemu výrazu. Napríklad:

kočovníci
varujú túžbou
spití melanchóliou
snažia sa pochopiť

Kto tam necíti Kamila Zbruža, Andyho Turana či Ivana Koleniča (o Jankovi L. nevraviac, ale ten je korektor tohto časopisu, a tak mu nebudem mrviť do polievky) tak ten je slepý!


spomaľ matka
krídla ti starnú

Veru, nielen krídla, ale aj naši recenzenti starnú. Bradatejú, závisťou sa napájajú a okoliu hovoria, že strážia čistotu... Ozaj, čoho čistotu to strážia?
Zabudol som. To viete. Absťák. Aha! O babách som chcel:



Andromeda je útle stvorenie.
Hviezdou sa premieňa.
Zo spustených rúk
púšťa malé tmoliace sa deti.


Boris Brendza už nie je dieťa, aj keď sa tmolí. Po poli poézie sa tmolí, ba aj všelikde inde. Ale aspoň hľadá. Občas gesto, občas krkolomnosť, sem-tam póza.
Ozaj? A čo tak závisť? Vyšla mu knižka... Ukrižovať, podľa možnosti na dvere Klubu spisovateľov. A pritom tu máme niekoľko schopných veršopravcov, ktorí by nám ukázali, ako vyzerá poézia!!! To by ste čítali! Možno ešte o desať sekúnd dlhšie, ako vám trvalo prečítanie tohto pohľadu.
Borisa Brendzu som čítal oveľa, oveľa dlhšie, aby som v jeho zbierke našiel napríklad toto:



Padá súmrak
a vlhká zem,
vytvára námesačný tieň.

Krajina a prízrak,
v diaľke zaspal vietor.

Iba tušenie
vlhký závan cez vlasy,
iba ticho
a plášť temnobelasý.

To hádam stačí. Alebo nie? A čo ste chceli? Vranu s tromi nohami na odvrátenej strane púpavovej hory?


Maroš M. Bančej




Poslať recenziu
Meno: *
Text recenzie: *
Kontakt: *
Konverzny kurz: 30,1260 Sk / €